Atómová energia na Slovensku
16. marca 2025
- Slovensko má päť reaktorov generujúcich polovicu elektrickej energie a jeden vo výstavbe
- Prvý komerčný slovenský reaktor bol spustený v roku 1972
- Vládny záväzok pre budúcnosť jadrovej energie je silný
- 5 reaktorov v prevádzke (2308 MW)
- 1 reaktor vo výstavbe (440 MW)
- 3 odstavené reaktory (912 MW)
Elektrizačná sústava
Spotreba elektriny na Slovensku zostáva pomerne stabilná od roku 1990. Kým na začiatku 2000-tych rokov bolo Slovensko čistým vývozcom elektriny, po odstavení reaktorov Bohunice V1 sa stalo čistým dovozcom.
Jadrová energetika
Rozvoj jadrového priemyslu
V roku 1958 začala československá vláda budovať svoju prvú jadrovú elektráreň – plynom chladený tlakový reaktor s ťažkou vodou v Bohuniciach (dnes na Slovensku). Tento reaktor Bohunice A1 s výkonom 110 MWe, navrhnutý v Rusku a postavený spoločnosťou Škoda, bol dokončený v roku 1972 a v prevádzke do roku 1977, keď bol odstavený po nehode pri prečerpávaní paliva.
V roku 1972 začala výstavba elektrárne Bohunice V1 s dvoma reaktormi VVER-440 V-230, ktoré dodali ruský Atomenergoexport a Škoda z (vtedajšieho) Československa. Prvý reaktor bol pripojený k sieti v roku 1978, druhý o dva roky neskôr. V roku 1976 sa začala výstavba dvoch reaktorov V-213 (elektráreň V2), ktoré boli uvedené do prevádzky v rokoch 1984 a 1985. Všetky tieto jednotky navrhol Atomenergoprojekt.
Ako podmienku vstupu Slovenska do Európskej únie (EÚ) v roku 2004 sa slovenská vláda zaviazala k uzavretiu jednotiek Bohunice V1 z dôvodu vážnych bezpečnostných nedostatkov tohto raného modelu reaktora. Pôvodný termín uzavretia bol stanovený na rok 2000, ale neskôr sa dohodlo na rokoch 2006 a 2008.
Tieto termíny boli potvrdené napriek rozsiahlej modernizácii jednotiek, vrátane výmeny systémov núdzového chladenia reaktora a modernizácie riadiacich a kontrolných systémov. Reaktory Bohunice V1 boli prvé jednotky typu V-230 mimo Sovietskeho zväzu a podstúpili viac modernizačných prác ako akékoľvek iné podobné reaktory, s nákladmi okolo 300 miliónov USD od roku 1991. V roku 2000 Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (IAEA) potvrdila, že "všetky bezpečnostné problémy identifikované v minulosti boli primerane riešené."
Pred vstupom Slovenska do EÚ v roku 2004 zástupcovia jadrového priemyslu z východnej Európy žiadali zavedenie transparentných a racionálnych bezpečnostných štandardov EÚ namiesto zatvárania reaktorov, ktoré prešli rozsiahlymi modernizáciami. Reaktory Bohunice V1 boli uvedené ako príklad vysokých bezpečnostných štandardov, ktoré bolo možné dosiahnuť modernizáciou s prispením západných spoločností, ako napríklad Siemens.
Tieto jednotky vyrábali elektrinu za polovičné náklady v porovnaní s ostatnými slovenskými zdrojmi. Ich predčasné uzavretie pred spustením Mochoviec 3 a 4 viedlo k energetickému deficitu. Prvá jednotka Bohunice V1 bola odstavená v decembri 2006, čo znamenalo stratu 9 % dodávok elektriny v krajine. Druhá jednotka bola odstavená koncom roka 2008. Vtedajší premiér vyjadril nesúhlas so zatvorením, nazval ho "energetickou velezradou" predchádzajúcej vlády a poukázal na možnosť obnovenia prevádzky v budúcnosti.
V roku 2013 Európsky parlament kritizoval, že tieto reaktory neboli uvedené do nevratného stavu odstavenia.
V rokoch 2005 – 2008 Slovenské elektrárne (SE) uskutočnili rozsiahly modernizačný program dvoch jednotiek Bohunice V2, ktorý zlepšil seizmickú odolnosť, chladiace systémy a riadiace systémy. Tento program predĺžil životnosť reaktorov na 40 rokov (do roku 2025). Nasledoval program zvyšovania výkonu, ktorý zvýšil kapacitu z 440 MWe na 505 MWe (472 MWe netto) v novembri 2010. Celkové náklady dosiahli 500 miliónov eur. SE plánujú predĺžiť licenciu reaktorov V2 do roku 2045 po ich modernizácii.
Reaktory Bohunice A1 a V1 vlastní Štátny podnik JAVYS.
Mochovce
Výstavba blokov 3 a 4 sa začala v roku 1986, no v roku 1992 bola pozastavená. V polovici roku 2009 bola výstavba obnovená s plánovaným spustením prevádzky v rokoch 2012 a 2013. Na dokončenie projektu bolo vyčlenených 2,8 miliardy eur.
Slovenské elektrárne
Elektrárne Bohunice V2 a Mochovce vlastní a prevádzkuje spoločnosť Slovenské elektrárne (SE). SE je vlastnená štátom (34 %) prostredníctvom Fondu národného majetku a spoločnosťou Slovak Power Holding BV (SPH) (66 %).
V roku 2006 talianska energetická spoločnosť ENEL získala 66 % podiel v SE. V roku 2015 ENEL hľadal kupcov pre svoj podiel v SE. V júni 2015 Čínska národná jadrová korporácia (CNNC) oznámila záujem o odkúpenie podielu ENEL v SE, avšak tento proces nepokračoval. V júli ENEL oznámil plán odpredaja svojho podielu v dvoch fázach: najskôr zníženie podielu pod 50 % v roku 2015 (pravdepodobne predajom štátu), a následne predaj zvyšného podielu po dokončení Mochoviec 3 a 4.
V decembri 2015 bolo oznámené, že ENEL sa dohodol na predaji svojho podielu v SE českej energetickej spoločnosti Energetický a priemyselný holding (EPH) v dvoch fázach: najskôr 33 %, a zvyšok po dokončení Mochoviec. V júli 2016 EPH uzavrel prvú fázu akvizície SE prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti EP Slovakia BV. Táto spoločnosť získala 50 % podiel v SPH, pričom druhú polovicu stále vlastnil ENEL.
Z celkovej sumy 375 miliónov eur bolo 150 miliónov vyplatených ihneď a zvyšok mal byť zaplatený v druhej fáze transakcie, rok po uvedení Mochoviec 3 a 4 do prevádzky. Druhá fáza predaja zvyšného podielu SPH vlastneného ENEL by mala priniesť ďalších 375 miliónov eur, s možnými úpravami ceny.
V októbri 2004 vláda schválila ponuku ENEL na získanie 66 % podielu v Slovenských elektrárňach za 840 miliónov eur ako súčasť privatizačného procesu.
V rámci investičného plánu, schváleného v roku 2005, sa ENEL zaviazal investovať 1,88 miliardy eur na zvýšenie výrobných kapacít, pričom 1,6 miliardy eur malo byť vyčlenených na dokončenie Mochoviec 3 a 4. Celkové náklady na tento projekt sa odvtedy viac než zdvojnásobili.
V januári 2006 vláda schválila novú energetickú stratégiu, ktorá zahŕňala aj zvýšenie výkonu reaktorov Mochovce 1 a 2 a Bohunice V2.
Reaktory na Slovensku vo výstavbe
Slovenské elektrárne
V roku 2006 talianska energetická spoločnosť ENEL získala 66 % podiel v SE. V roku 2015 ENEL hľadal kupcov pre svoj podiel v SE. V júni 2015 Čínska národná jadrová korporácia (CNNC) oznámila záujem o odkúpenie podielu ENEL v SE, avšak tento proces nepokračoval. V júli ENEL oznámil plán odpredaja svojho podielu v dvoch fázach: najskôr zníženie podielu pod 50 % v roku 2015 (pravdepodobne predajom štátu), a následne predaj zvyšného podielu po dokončení Mochoviec 3 a 4.
V decembri 2015 bolo oznámené, že ENEL sa dohodol na predaji svojho podielu v SE českej energetickej spoločnosti Energetický a priemyselný holding (EPH) v dvoch fázach: najskôr 33 %, a zvyšok po dokončení Mochoviec. V júli 2016 EPH uzavrel prvú fázu akvizície SE prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti EP Slovakia BV. Táto spoločnosť získala 50 % podiel v SPH, pričom druhú polovicu stále vlastnil ENEL.
Z celkovej sumy 375 miliónov eur bolo 150 miliónov vyplatených ihneď a zvyšok mal byť zaplatený v druhej fáze transakcie, rok po uvedení Mochoviec 3 a 4 do prevádzky. Druhá fáza predaja zvyšného podielu SPH vlastneného ENEL by mala priniesť ďalších 375 miliónov eur, s možnými úpravami ceny.
Nová jadrová kapacita
V rámci investičného plánu, schváleného v roku 2005, sa ENEL zaviazal investovať 1,88 miliardy eur na zvýšenie výrobných kapacít, pričom 1,6 miliardy eur malo byť vyčlenených na dokončenie Mochoviec 3 a 4. Celkové náklady na tento projekt sa odvtedy viac než zdvojnásobili.
V januári 2006 vláda schválila novú energetickú stratégiu, ktorá zahŕňala aj zvýšenie výkonu reaktorov Mochovce 1 a 2 a Bohunice V2.
Reaktory na Slovensku vo výstavbe
Plány na výstavbu nových jadrových zariadení boli predstavené v Stratégii energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky z októbra 2008, ktorá zahŕňa aj jadrové energetické plány z Energetickej politiky z roku 2006.
Stratégia energetickej bezpečnosti z roku 2008 mala za cieľ zachovať podiel elektrickej energie vyrábanej jadrovými elektrárňami na úrovni približne 50 % prostredníctvom nasledujúcich opatrení:
- Dokončenie Mochoviec 3 a 4 do roku 2013 (880 MWe brutto).
- Zvýšenie výkonu reaktorov Bohunice V2 a Mochovce 1 a 2 do roku 2010 (180 MWe brutto).
- Zvýšenie výkonu reaktorov Mochovce 3 a 4 do roku 2015 (60 MWe brutto).
- Výstavba nového reaktorového bloku v Bohuniciach do roku 2025 (1200 MWe brutto).
Okrem toho stratégia počítala s možnosťou, že v roku 2025, keď dva bloky Bohunice V2 dosiahnu 40 rokov prevádzky, dôjde buď k predĺženiu ich životnosti, alebo k výstavbe nového 1200 MWe jadrového bloku v Kecerovciach na východe Slovenska.
V Integrovanom národnom energetickom a klimatickom pláne na roky 2021 – 2030 (2019) sa však uvádza, že vzhľadom na prognózy dopytu a požiadavky na prenosovú sústavu by nový 1200 MWe reaktor v Bohuniciach nebol uvedený do prevádzky skôr ako po roku 2035.
Mochovce 3&4
Vo februári 2007 SE oznámili, že budú pokračovať v dokončení Mochoviec 3 a 4 a v júli 2008 Európska komisia schválila dokončenie blokov pod podmienkou, že projekt bude upravený v súlade s existujúcou najlepšou praxou pre odolnosť voči nárazom lietadiel. Práce na stavenisku sa začali v novembri 2008 a hlavné stavebné činnosti začali po podpísaní zmlúv v júni 2009. Zmluva so Škoda JS, ruským AtomStroyExportom (ASE) a slovenskými dodávateľmi Výskumný Ústav Jadrovej Energetiky (VÚJE), Enseco a Inžinierske Stavby Košice bola podpísaná na viac ako 370 miliónov eur na dodávku zostávajúcich zariadení jadrovej časti (nad rámec toho, čo bolo dodané pred 20 rokmi), pričom časť systémov kontroly a riadenia (I&C) pochádzala od Siemensu. Zmluvy na inžinierstvo, výstavbu a projektový manažment konvenčnej časti boli podpísané s Enel Ingegneria & Innovazione a zahŕňali použitie parných turbín Škoda Power. Po omeškaní z dôvodu záťažových testov EÚ bol naplánovaný začiatok prevádzky na roky 2013 a 2014. Do roku 2016 bolo plánované zvýšenie výkonu, ktoré malo pridať celkovo 62 MWe k pôvodným 880 MWe hrubého výkonu. Do roku 2015 bolo implementovaných 170 hlavných zmien projektu.
Keďže projekt do značnej miery závisel od pôvodného stavebného povolenia z roku 1986 vrátane environmentálneho schválenia, bol napadnutý a bola vznesená požiadavka na úplné nové hodnotenie vplyvu na životné prostredie podľa práva Európskej únie.
V decembri 2012 Enel požiadal o dodatočných 800 miliónov eur nad rámec pôvodného odhadu 2,8 miliardy eur a o predĺženie o 22 mesiacov na dokončenie dvoch blokov. V roku 2013 pokračovali nezhody medzi ENELom a ďalšími akcionármi a harmonogram sa oneskoril. V auguste 2013 sa vláda a Enel dohodli na uvoľnení 260 miliónov eur na zaplatenie dodávateľom a v apríli 2014 vláda schválila revidovaný rozpočet 3,8 miliardy eur na elektráreň, oproti 3,25 miliardy eur odsúhlaseným v auguste 2013. Potom v júni 2014 regulátor uviedol, že harmonogram SE naznačuje, že spustenie bude oneskorené minimálne do polovice roku 2015.
V októbri 2014 bol 3. blok dokončený na 80 % a 4. blok na 60 %. Projekt sa podstatne vyvinul od pôvodného V-213. V októbri 2016 odhadované náklady vzrástli na 5,4 miliardy eur. V marci 2017 SE schválili financovanie na dokončenie blokov, pričom spustenie sa očakávalo koncom roka 2018 a koncom roka 2019. V tom čase boli dokončené na 95 % a 83 %.
V máji 2016 Rusatom Service podpísal dohodu s českou spoločnosťou Škoda JS o poskytnutí technickej podpory pri inštalácii zariadení primárneho okruhu, ako aj pri prácach na uvedení dvoch blokov do prevádzky.
V júli 2018 slovenský premiér uviedol, že nové cieľové termíny dokončenia blokov 3 a 4 sú roky 2019 a 2020. V apríli 2019 však bolo oznámené, že je pravdepodobné ďalšie omeškanie o osem mesiacov v dôsledku výziev k povoleniam potrebným na uvedenie do prevádzky. Blok 3 bol vtedy dokončený na 99 %; blok 4 na 85 %. V apríli 2020 bolo oznámené, že 3. blok nebude v prevádzke skôr ako v novembri alebo decembri 2020.
V máji 2020 Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ÚJD SR) oznámil, že počas kontrol po inštalácii zistil, že materiál použitý v niektorých potrubných spojeniach "nespĺňal špecifikácie". V dôsledku toho majú SE vykonať kontroly "niekoľkých tisícov" komponentov od rovnakého dodávateľa. ÚJD SR uviedol, že v tom čase nebolo možné určiť vplyv kontrol komponentov na harmonogram Mochoviec 3.
Vo februári 2021 bolo oznámené, že odpor rakúskej environmentálnej organizácie Global 2000 by mohol oddialiť zavážanie paliva na tretí štvrťrok 2021.
V máji 2021 regulátor vydal prevádzkové povolenie pre 3. blok. V októbri 2021 SE uviedli, že očakávajú konečné regulačné schválenie do konca roka, čo umožní prvú výrobu elektriny z 3. bloku začiatkom roku 2022.
V auguste 2022 regulátor vydal konečné povolenie na spustenie prevádzky Mochoviec 3. SE začali zavážať palivo 9. septembra a blok dosiahol prvú kritickosť 22. októbra.
Kvôli malému úniku počas tlakových skúšok v decembri 2022 bol harmonogram spustenia Mochoviec 3 oneskorený o niekoľko týždňov. Dňa 31. januára 2023 bol 3. blok Mochoviec prvýkrát pripojený k sieti. Blok začal komerčnú prevádzku v októbri 2023.
V decembri 2024 SE začali studené testy štvrtého bloku.
Nový blok Bohunice
Plány na nový reaktor v Bohuniciach boli oznámené v apríli 2008 s výkonom 1000-1600 MWe, pravdepodobne s využitím západnej technológie umožňujúcej použitie MOX paliva. V decembri 2008 bola česká energetická spoločnosť ČEZ oznámená ako 49% partner v spoločnom podniku, pričom štátny Javys vlastnil 51%. ČEZ údajne zaplatil za svoj podiel 117 miliónov eur. Formálna dohoda o spoločnom podniku JESS (Jadrová energetická spoločnosť Slovenska) bola podpísaná v máji 2009. Financovanie malo byť finalizované v roku 2011 a výstavba mala začať v roku 2013, pričom očakávané náklady vtedy boli 3,32 miliardy eur (za blok s výkonom 1200 MW). Po 18-mesačnej štúdii uskutočniteľnosti malo nasledovať vyhlásenie výberového konania, pričom Areva a Westinghouse boli považované za hlavné možnosti. V septembri 2012 JESS oznámila, že technológia ponúkaná šiestimi dodávateľmi* spĺňala požiadavky pre jeden alebo dva reaktory v Bohuniciach.
* Šesť dodávateľov predložilo v decembri 2010 informačné balíky: Westinghouse AP1000, Atmea 1100, Mitsubishi APWR 1700, Atomstroyexport MIR 1200, KHNP APR 1400 a Areva EPR 1600.
Už skôr v auguste 2010 novozvolená stredopravá vláda uviedla, že má záujem o pokračovanie projektu Bohunice, ale neponúkne preň žiadnu finančnú podporu. Neočakávalo sa, že bude v prevádzke pred rokom 2025, ale minister hospodárstva v máji 2011 uviedol, že by mohol byť v prevádzke do roku 2020. Nová ľavicová vláda v apríli 2012 sľúbila urýchlenie projektu a rozhodnutie o pokračovaní začiatkom roka 2013, ako aj urýchlenie dokončenia Mochoviec 3 a 4, zjavne oneskorených potrebou zapracovania úprav v dôsledku "záťažových testov" EÚ. Energetický plán z novembra 2014 potvrdil projekt.
ČEZ sa snažil predať svoj 49% podiel v JESS, údajne za 110 miliónov eur, aby sa mohol sústrediť na svoj projekt Temelín, a Rosatom skúmal možnosť byť zároveň poskytovateľom technológie aj investorom do nového bloku v Bohuniciach. V apríli 2013 ČEZ ponúkol svoj podiel v JESS Rosatomu a ministerstvo hospodárstva SR uviedlo, že by túto zmenu rado prijalo, pričom Rusatom Overseas by ho kúpil a postavil reaktor s výkonom 1200 MWe približne od roku 2021. Požadoval garantovanú dlhodobú cenu elektriny 60-70 eur/MWh, čo ministerstvo hospodárstva odmietlo poskytnúť, a možno aj dohodu BOO (build-own-operate). Rosatom v januári 2014 uviedol, že má naďalej záujem, ak by slovenská vláda mohla nejakým spôsobom zaručiť ziskovosť, a rokovania s ČEZ-om pokračovali. Vláda v decembri 2015 uviedla, že Rosatom má stále záujem o projekt, ale Rosatom to nepotvrdil.
JESS zariadil vypracovanie trojročného hodnotenia vplyvu na životné prostredie [EIA] spoločnosťou AMEC a v apríli 2016 ministerstvo životného prostredia oznámilo, že v princípe súhlasí s projektom. JESS vtedy uviedol, že približne polovica príprav na nový reaktor je hotová a že pracuje na kritériách pre výber dodávateľa jadrovej technológie.
Už skôr, v novembri 2015, bola podpísaná dohoda o jadrovej spolupráci s Čínou, zameraná na dodávateľský reťazec palivového cyklu a zahŕňajúca CNNC a CAEA. CNNC uviedla, že nasleduje po podobných dohodách s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom.
Integrovaný národný energetický a klimatický plán na roky 2021 až 2030 z roku 2019 uviedol, že na základe predpovedí dopytu a požiadaviek prenosovej sústavy by navrhovaný reaktor s výkonom 1200 MWe v Bohuniciach nebol uvedený do prevádzky skôr ako po roku 2035. Uviedol: "Z hľadiska celkovej bilancie regulačnej oblasti Slovenskej republiky... by výstavba nového reaktora... bola efektívnejšia, ak by sa považovala za náhradu existujúcej [elektrárne Bohunice]. Súčasná prevádzka EBO V2 a Nového jadrového zdroja by kládla dodatočné nároky na elektrizačnú sústavu Slovenskej republiky... v dôsledku veľkej akumulácie inštalovaného výkonu prakticky v jedinom bode prenosovej sústavy."
V marci 2022 ČEZ uviedol, že projekt je v podstate pozastavený. Vo februári 2023 spoločnosť Jess požiadala ÚJD SR o povolenie na umiestnenie 5. bloku v Bohuniciach.
V júli 2023 JAVYS podpísal dohody so spoločnosťou Westinghouse o potenciálnom nasadení jej AP1000 a AP300.
Navrhnuté reaktory na Slovensku
Malé modulárne reaktory
Začiatkom roku 2024 navštívila spoločnosť Sargent & Lundy jadrové elektrárne Bohunice a Mochovce a uhoľné elektrárne Nováky a Vojany, aby vykonala počiatočné prieskumy lokality pre štúdiu uskutočniteľnosti výstavby SMR na Slovensku. Práca bola realizovaná v rámci projektu Phoenix, americkej iniciatívy oznámenej na stretnutí COP27, ktorá si kladie za cieľ podporiť energetickú bezpečnosť a klimatické ciele vytvorením postupov pre konverziu uhoľných elektrární na SMR.
V októbri 2024 Slovensko získalo grant vo výške 5 miliónov dolárov z amerického projektu Nuclear Expediting the Energy Transition (NEXT). Peniaze majú byť použité na pomoc pri výbere lokality pre výstavbu SMR.
Palivový cyklus
Posúdenie životaschopnosti ťažby uránu na Slovensku bolo jednou z priorít Stratégie energetickej bezpečnosti krajiny z roku 2008. V máji 2014 však vláda rozhodla o zákaze ťažby uránu v krajine, pokiaľ ju neschváli referendum miestnych obyvateľov, zrejme kvôli odporu vedenému primátorom Košíc. Slovenské ministerstvo životného prostredia navrhlo novelu zákona, ktorá nadobudla účinnosť v júni 2015.
V máji 2014 sa spoločnosť Forte Energy so sídlom v Perthe dohodla na prevzatí slovenských uránových aktív spoločnosti European Uranium Resources (EUU, teraz obchodujúcej ako Azarga Metals Corp, predtým Tournigan Energy) so sídlom v Kanade prostredníctvom emisie akcií. Toto nebolo schválené, takže Forte súhlasil so zaplatením 4 miliónov dolárov v hotovosti a získaním 50% podielu v dcérskych spoločnostiach EUU Ludovika Energy a Ludovika Mining, ktoré pôsobia na Slovensku. Hotovosť bola vyplatená v októbri 2014 a Forte potom potreboval minúť 350 000 dolárov ročne počas desiatich rokov na dokončenie dohody. V októbri 2015 však Forte ukončila dohodu a vzdala sa svojho 50% podielu v dvoch spoločnostiach v prospech EUU kvôli tomu, že vláda neobnovila prieskumné licencie.
EUU skúmala uránové ložiská Kurišková a Novoveská Huta, ako aj ďalšie ciele uránového prieskumu v slovenskom karpatskom uránovom pásme na východe krajiny. Kurišková leží približne 15 km severozápadne od Košíc a Novoveská Huta približne 50 km západne od nich, v blízkosti Spišskej Novej Vsi. Obe majú potenciál vedľajších produktov molybdénu a vzácnych zemín.
EUU v roku 2012 podpísala principiálnu dohodu s ministerstvom hospodárstva o pokračovaní rozvoja ťažby. V apríli 2015 požiadala Ludovika Energy o predĺženie prieskumnej licencie pre Kuriškovú, ale ministerstvo životného prostredia to zamietlo. Ludovika Energy potom požiadala o prieskumné licencie na vzácne zeminy nad ložiskom Kurišková. EUU a Ludovika podnikli právne kroky proti ministerstvu životného prostredia ohľadom nepredĺženia uránových povolení a očakávali kompenzáciu na základe toho, že do projektu bolo investovaných viac ako 25 miliónov eur. EUU sa potom dohodla so slovenskou stranou na prevzatí všetkých operácií, pričom si ponechala 25% podiel na akejkoľvek finančnej kompenzácii z právnych konaní. Krajský súd žalobu v júni 2016 zamietol. V máji 2016 zmenila EUU svoj názov na Azarga Metals a zamerala sa na ruský projekt ťažby medi a striebra.
V januári 2015 Forte oznámila aktualizovaný odhad zdrojov (v súlade s JORC) pre Kuriškovú vo výške viac ako 12 900 ton U3O8 s obsahom 0,525 % U3O8 indikovaných zdrojov a odhadovaných zdrojov 6 140 ton U3O8 s obsahom 0,153 % U3O8. Podzemná baňa s použitím konvenčných techník a s medznou hodnotou 0,05 % U bola predtým plánovaná s nákladmi 225 miliónov USD. Produkcia 530 ton uránu ročne sa predpokladala od roku 2020.
Uránové ložisko Novoveská Huta má 3 680 ton U3O8 meraných a indikovaných zdrojov s obsahom 0,064 % U3O8 a 5 900 ton odhadovaných zdrojov (v súlade s JORC) a banské povolenie. Existuje potenciál pre jeho rozvoj spolu s Kuriškovou.
Po vojne na Ukrajine sa prevádzkovatelia jadrových elektrární v krajinách EÚ, ktorí sa predtým spoliehali na palivo dodávané z Ruska, snažili nájsť alternatívnych dodávateľov. V júni 2023 podpísali Slovenské elektrárne memorandum o porozumení s francúzskou spoločnosťou Framatome o spolupráci pri vývoji 100% európskeho jadrového paliva pre reaktory VVER-440.
Nakladanie s rádioaktívnym odpadom
Začiatkom roku 1996 bola založená dcérska spoločnosť VYZ Slovenských elektrární pre vyraďovanie jadrových zariadení, nakladanie s rádioaktívnym odpadom a vyhoreným palivom. Ako poradenská firma bola zriadená samostatná dcérska spoločnosť Slovenských elektrární – Decom – so zameraním na vyraďovanie. Počas akvizície 66% podielu v SE spoločnosťou ENEL v roku 2006 bola dcérska spoločnosť SE-VYZ spolu s reaktormi Bohunice V1 (ktoré boli v tom čase v prevádzke) prevedená na štát ako Jadrová vyraďovacia spoločnosť (Javys).
Zariadenie na úpravu a kondicionovanie nízko- a stredne aktívnych odpadov prevádzkuje spoločnosť Javys v Bohuniciach a pripovrchové úložisko (Republikové úložisko rádioaktívnych odpadov) v Mochovciach začalo prevádzku v roku 2001.
Dočasné mokré úložisko vyhoreného paliva v Bohuniciach dopĺňa bazény na skladovanie reaktorov a má kapacitu 1 680 ton (14 000 palivových súborov). Funguje od roku 1986 a prevádzkuje ho Javys. Niektoré vyhorené palivo bolo skôr vyvážané do Ruska na prepracovanie (pričom Rusko si ponechalo produkty).
Začal sa výber lokality pre podzemné úložisko vysokoaktívnych odpadov, hoci krajina zvažuje aj možnosť účasti na spoločnom medzinárodnom projekte úložiska.
V roku 2006 Slovensko zriadilo Národný jadrový fond na financovanie nákladov na nakladanie s odpadom a vyraďovanie jadrových zariadení. V roku 2018 vláda navrhla zmeny, ktoré zvýšia požiadavky na platby pre jediného prevádzkovateľa jadrových elektrární v krajine, Slovenské elektrárne, a zároveň rozšíria okruh prispievateľov o jadrové zariadenia, ktoré nevyrábajú elektrinu. Revidovaná štruktúra platieb bude znamenať, že poplatky budú fixné pre každé zariadenie, namiesto toho, aby boli založené na inštalovanom výkone a percentuálnom podiele zo zisku. Od roku 2011 sú spotrebitelia elektriny povinní platiť jadrový odvod, ktorý závisí od ich spotreby elektriny.
"Kvôli vysokým cenám elektriny" v roku 2021 vláda pozastavila platby do Národného jadrového fondu na roky 2022 a 2023. Fondy spolu dosiahli 1 853 miliónov eur na konci roka 2020, s platbami v tom roku vo výške 75 miliónov eur zo štyroch prevádzkovaných elektrární, 37 miliónov eur z Mochoviec 3 a 4 vo výstavbe a 69 miliónov eur od prenosových spoločností. Z fondu bolo vynaložených približne 66 miliónov eur.
V decembri 2022 vláda zvýšila ročné celkové platby od prevádzkovateľov jadrových elektrární do Národného jadrového fondu na 107,9 milióna eur v roku 2023, z 65,9 milióna eur v roku 2022.
Vyraďovanie
Vyraďovanie poškodeného reaktora Bohunice A1 pokračuje. Vyhorené palivo bolo vrátené do Ruska do roku 1990, pričom v aktívnej zóne reaktora a chladení zostali kontaminované rádionuklidmi z troch palivových súborov pri havárii v roku 1977. Vyraďovanie je financované Národným jadrovým fondom.
Príprava na vyraďovanie dvoch reaktorov Bohunice V1 sa začala v roku 2012 a reaktory boli úplne demontované do konca júla 2022. Zostávajúce zariadenia a systémy v lokalite budú rozobrané a spracované do roku 2025, budovy elektrárne budú potom zbúrané a lokalita bude pripravená na prestavbu do roku 2027.
Medzinárodný fond na podporu vyraďovania Bohuníc (BIDSF), spravovaný Európskou bankou pre obnovu a rozvoj (EBOR), bol zriadený v roku 2001 na podporu vyraďovania elektrárne Bohunice V1, ako aj na podporu energetických projektov s cieľom pomôcť minimalizovať dopad predčasného uzavretia reaktorov. Na konci roku 2013 bolo prostredníctvom BIDSF poskytnutých 225 miliónov eur od EÚ, pričom podpora pokračovala do roku 2020. Národný jadrový fond spolufinancuje vyraďovanie reaktorov V1.
Výskum a vývoj
Regulácia, bezpečnosť a neproliferácia
Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky (ÚJD SR) je nezávislý regulačný orgán zodpovedný za licencovanie, bezpečnosť, nakladanie s odpadom, radiačnú ochranu a záruky.
Neproliferácia
Slovenská republika je zmluvnou stranou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) od roku 1993 ako štát bez jadrových zbraní. Dodatkový protokol vo vzťahu k jej záručným dohodám s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu bol podpísaný v roku 1999. Krajina je členom Skupiny jadrových dodávateľov a od roku 2004 aj Euratomu.
Zdroj: “Nuclear Power in Slovakia.” World Nuclear Association, Január 23, 2025. https://world-nuclear.org/information-library/country-profiles/countries-o-s/slovakia.
Dostupné: 12. 3. 2025
New executive order from Trump cancels key cybersecurity initiatives from the Biden era, while the approach to cybersecurity on the other side of the Atlantic is markedly different – Europe is accelerating its digital security program.
Nové výkonné nariadenie od Trumpa ruší hlavné iniciatívy v oblasti kybernetickej bezpečnosti z éry Bidena, pričom postoj ku kybernetickej bezpečnosti je na druhej strane Atlantiku výrazne odlišný – Európa zrýchľuje svoj digitálny bezpečnostný program.
Following the recent massive power grid failure in Spain, which paralyzed the country for 24 hours, Slovakia faces the challenge of securing its energy infrastructure during ambitious green transformation and growing cyber threats.
Po nedávnom masívnom výpadku elektrickej siete v Španielsku, ktorý paralyzoval krajinu na 24 hodín, Slovensko stojí pred výzvou, ako zabezpečiť svoju energetickú infraštruktúru v čase ambicióznej zelenej transformácie a narastajúcich kybernetických hrozieb.
(and similar concepts) Doc. Ing. Jaroslav Sivák, CSc., MBA
(a podobných pojmoch) Doc. Ing. Jaroslav Sivák, CSc., MBA
Cameras, sensors, meters, smart devices. They are already in energy, transportation, healthcare, in small and large companies. Tiny IoT boxes can mean big problems.
Kamery, senzory, merače, smart zariadenia. Sú už v energetike, doprave, zdravotníctve, v malých aj veľkých firmách. Malinké IoT krabičky môžu znamenať veľké problémy.
Critical Infrastructure Association of the Slovak Republic (AKI) has recently implemented an RSS feed for its News section, providing streamlined access to important updates about critical infrastructure developments in Slovakia.
Asociácia kritickej infraštruktúry Slovenskej republiky (AKI) nedávno implementovala RSS feed pre svoju sekciu Novinky, ktorý poskytuje zjednodušený prístup k dôležitým aktualizáciám o vývoji kritickej infraštruktúry na Slovensku.