Bez surovín niet odolnej infraštruktúry. Prečo sa zanedbaná surovinová stratégia týka každého z nás

Zanedbaný dokument, ktorý mal určovať smerovanie

Odborníci z FBERG TUKE upozornili, že štátny dokument o surovinách z roku 2004 pracuje s číslami z roku 1999 a niektoré jeho odhady siahajú len po rok 2010. Vznikol v období, keď štát ťažbu skôr utlmoval a recykláciu riešil prakticky len pri stavebnom odpade. Fakulta sa podieľala na príprave nového plánu surovinovej politiky, ktorý stavia na prvé miesto surovinovú bezpečnosť, teda stav, keď má štát k dispozícii suroviny v takej kvalite a množstve, aké potrebuje, a vtedy, keď ich potrebuje (Korzár SME).

Formulácia fakulty je vecná a nepríjemne presná: „Skutočnosť, že tento strategický dokument používa štatistické údaje z roku 1999, dokazuje, že je nevyhnutne potrebná jeho aktualizácia a prispôsobenie najnovším trendom.“ Nejde o akademickú poznámku. Dokument, ktorý mal definovať, kde a za akých podmienok bude štát ťažiť, čo bude recyklovať a na čom bude závislý, sa v medzičase stal historickým textom. Nerastné bohatstvo pritom podľa článku 4 Ústavy SR patrí štátu, nedá sa obnoviť, a preto ho treba chrániť a využívať šetrne, v prospech súčasných aj budúcich generácií.

Vyjadrenie Asociácie kritickej infraštruktúry SR

Asociácia kritickej infraštruktúry Slovenskej republiky (AKI SR) vníma surovinovú bezpečnosť ako vstupnú podmienku odolnosti, nie ako paralelnú agendu. Jej prezident Tibor Straka opakovane zdôrazňuje, že kritická infraštruktúra nie je technická záležitosť uzavretá v areáli elektrárne či datacentra: „Kritická infraštruktúra je základná kostra krajiny. Jej narušenie neznamená len technický problém, ale zásah do každodenného života ľudí aj fungovania ekonomiky“ (SITA). Kľúčová je podľa asociácie koordinovaná spolupráca štátu, samospráv a súkromného sektora.

AKI SR vznikla v roku 2025 ako nezávislá a nepolitická odborná platforma združujúca kritické subjekty, ich dodávateľov, odborné organizácie a akademickú obec; úzko spolupracuje s Národným bezpečnostným úradom a Ministerstvom vnútra SR (teraz.sk). Jej vecný rámec určuje zákon č. 367/2024 Z. z. o kritickej infraštruktúre, ktorý od 1. januára 2025 definuje jedenásť sektorov. Suroviny nie sú jedným z týchto sektorov. Sú vstupom do takmer všetkých.

„Skutočná odolnosť nevzniká prijatím jedného dokumentu ani formálnym splnením požiadaviek zákona. Vyžaduje si systematické riadenie rizík, odbornosť a kontinuálnu prácu. Práve v tom chceme byť partnerom našim členom,“ hovorí Tibor Straka, prezident Asociácie kritickej infraštruktúry Slovenskej republiky.

Tento postoj je možné čítať aj ako odpoveď na surovinovú otázku. Rovnako ako nestačí prijať zákon o kritickej infraštruktúre, nestačí ani prijať novú surovinovú politiku. Rozhodujúca je schopnosť premeniť dokument na riadené riziko: vedieť, ktoré suroviny sú strategické, odkiaľ prichádzajú, kto ich spracúva, čo sa stane pri výpadku dodávateľa a ako rýchlo sa obnoví základná služba.

Analýza z pohľadu kritickej infraštruktúry: kde vzniká odborný prínos

Prvý posun je v zmene optiky. Surovinová politika sa tradične čítala ako hospodárska a environmentálna téma: ťažba, povolenia, odpady, krajina. Optika kritickej infraštruktúry pridáva tretiu dimenziu: kontinuitu základných služieb. Otázka sa neposúva k „máme dostatok surovín?“, ale k „ktorá základná služba prestane fungovať, ak surovina nebude k dispozícii alebo sa preruší jej spracovanie?“ Pri energetike to znamená palivá a komponenty, pri doprave materiály pre údržbu a náhradné diely, pri zdravotníctve špecifické vstupy a prístroje, pri digitálnej infraštruktúre kritické minerály a polovodiče, pri potravinách hnojivá a obaly. Kritickosť sa neviaže na ložisko, ale na reťazec.

Druhý posun je v prenose kritickosti cez dodávateľský reťazec. Nový zákon výslovne zaväzuje kritické subjekty hodnotiť riziká v dodávateľskom reťazci vrátane rizikových profilov dodávateľov a identifikácie strategických závislostí. Firmy, ktoré suroviny ťažia, spracúvajú, dovážajú alebo distribuujú, prestávajú byť „len“ dodávateľmi a stávajú sa súčasťou bezpečnostného ekosystému svojich odberateľov; schopnosť preukázať spoľahlivosť a odolnosť sa stáva trhovou výhodou, nie administratívnou príťažou.

Tretí posun je v časovej asymetrii. Kritická infraštruktúra sa meria v hodinách do obnovy, surovinová politika v desaťročiach do otvorenia ložiska. Štát bez surovinovej stratégie si v kríze nemôže „rýchlo doťažiť“. Môže len reagovať na následky. Práve tento scenár označuje nová politika za väčšie riziko než sankcie za nesplnenie povinností.

Štvrtý posun je v kaskádovitosti zlyhania. Tibor Straka na to upozornil pri hodnotení európskych incidentov: „Európa čelí rastúcemu tlaku na kritickú infraštruktúru. Útoky, ktoré často nemajú jasného pôvodcu ani jednoznačný dôvod, sa stávajú nástrojom destabilizácie štátov. Bez hraníc a bez varovania“ (teraz.sk). Výpadok elektriny zastaví výrobu, obmedzí dopravu a naruší služby; narušenie logistického uzla spôsobí meškania naprieč krajinami; problém v dátovej infraštruktúre sa okamžite premietne do finančných operácií. Surovinový výpadok má rovnakú logiku, len s dlhším oneskorením: prejaví sa až v momente, keď už nie je výpadok čím nahradiť. Nová politika preto zavádza obehový model: namiesto schémy vyťažiť - spotrebovať - vyhodiť má prísť recyklácia a opätovné využitie. Z pohľadu odolnosti je to strategická rezerva na území štátu, ktorá skracuje dodávateľské cesty. Recyklácia však nenahradí primárne zdroje pri všetkých komoditách, a preto musí byť súčasťou portfólia, nie jeho náhradou.

Piaty posun je v spoločenskej legitimite a ľudských kapacitách. Mnohí ľudia ťažbe nedôverujú, preto je potrebný otvorený dialóg s ochrancami prírody aj obyvateľmi dotknutých obcí. Dôvera je nevyhnutnou podmienkou úspešného plánovania a realizácie surovinových projektov. Rovnako dôležití sú kvalifikovaní odborníci na celý proces od prieskumu ložísk cez ťažbu a spracovanie až po recykláciu a ochranu prírody. Bez nich zostane aj kvalitná stratégia nevykonateľná. 

Prečo je to dôležité

Otázka má tri roviny a každá sa týka niekoho iného.

Pre občana je dôležitá preto, že surovinová závislosť sa neprejavuje ako ťažba, ale ako cena a dostupnosť v účte za energie, v dodávke liekov, v tom, či funguje doprava a či sú v obchodoch potraviny. Kritická infraštruktúra je „základná kostra krajiny“ a suroviny sú materiál, z ktorého je postavená.

Pre štát ide o suverenitu v praktickom, nie deklaratívnom zmysle. Nerastné bohatstvo patrí štátu a nedá sa obnoviť; ak s ním štát nenarába strategicky, nevzniká len hospodárska strata, ale bezpečnostná diera. Dokument s údajmi z roku 1999 a odhadmi po rok 2010 túto dieru nevyplňuje, ale ju iba odhaľuje. Nová politika, ktorá stavia bezpečnosť na prvé miesto, je preto menej aktualizáciou dokumentu a viac obnovou riadiacej schopnosti.

Pre prevádzkovateľov kritických subjektov je dôležitá preto, že pravidlá sa už zmenili. Pre kritické subjekty platí nový režim povinností: pravidelné hodnotenie rizík, plán odolnosti, kontinuita základných služieb, hlásenie závažných incidentov a overovanie účinnosti opatrení. Kto nedokáže preukázať riadenie surovinových a dodávateľských závislostí, v tomto režime neobstojí, ani pri formálnom splnení všetkého, čo zákon žiada.

A napokon, Slovensko má v tejto oblasti reálnu odbornú kapacitu, ktorú môže premeniť na výhodu. AKI SR sa pri príprave Stratégie odolnosti kritických subjektov SR a Národnej stratégie kybernetickej bezpečnosti na roky 2026 až 2030 podieľala expertne a Slovensko sa prijatím stratégie zaradilo medzi prvé tri krajiny EÚ, ktoré splnili túto povinnosť (teraz.sk). Rovnaký model, teda odborná platforma prepájajúca štát, akademickú obec a priemysel je k dispozícii aj pre surovinovú politiku. Otázka teda neznie, či na to máme kapacity, ale či ich použijeme skôr, než nás k tomu donúti kríza.



Zdroj: Bez surovín nie je bezpečný štát. Košickí odborníci upozorňujú na zanedbanú stratégiu, Korzár SME, 30. október 2026.